Menová reforma z roku 1953

Menová reforma z roku 1953

Už koncom roka 1952 mal Klement Gotwald presnú predstavu o danej reforme. Zhromaždil niekoľko odborníkov na finančníctvo, ktorých mal k dispozícií. Dokonca rodinný príslušníci daných finančníkov nevedeli kde sú, iba im bolo povedané, že sú niekde v Maďarsku. Celý tento plán bol niekoľko mesiacov utajovaný.

Menová reforma z roku 1953 obsahovala presne dané prvky pre klasickú menovú reformu. Musel sa nanovo stanoviť vzťah k drahému kovu, čiže k zlatu. Oficiálne sa ako dôvod menovej reformy udávalo, že sa musí posilniť kúpna sila Československej koruny. Presný pomer jednej československej koruny k zlate bol presne: 1Kčs = 0,123426 gramu rýdzeho zlata. Taktiež sa určil kurz, samozrejme k rubľu. Tento kurz bol presne: 1 rubeľ = 1,80 Kčs.

Azda najväčším problémom tejto reformy bolo vymieňanie starých peňazí za nové. Stanovili sa neuveriteľne nevýhodné kurzy vymieňania peňazí pre obyvateľstvo. Preto sa táto reforma označuje aj ako veľká lúpež na obyvateľstve Československa. Sumy v hotovosti sa vymieňali v rôznych kurzoch. Pokiaľ šiel obyvateľ meniť peniaze do 300 Kčs, tak sa stanovil kurz 5:1. Čiže, za 300 starých korún dostal 60 nových korún československých. Pokiaľ ale obyvateľ šiel meniť peniaze nad sumu 300 Kčs, tak kurz sa stanovil až na 50:1, čiže až desať násobne nevýhodnejší. Práve v tomto nevýhodnom pomere sa menili všetky financie v inštitúciách a spoločnostiach. Taktiež sa v tomto pomere menili rodinné prídavky, platy zamestnancov a podobne.

Čo sa týka peňazí na bankových účtoch a vkladných knižkách, tak tie sa menili v miernejšom pomere. Sumy do 5 000 korún na vkladnej knižke alebo na bankovom účte sa menili v pomerne 5:1. Čiže za 5000 starých korún dostal obyvateľ 1000 nových korún. Pokiaľ šlo o financie vo výške od 5 000 do 10 000 korún československých tak to bolo v pomere 6,25:1. Ostatné vyššie vklady sa prepočítavali v pomere 30:1.

Pomerne zle boli zorganizované výmenné stanice. Na jednu výmennú stanicu pripadalo 2 400 obyvateľom, samozrejme vrátane detí. Veľkým problémom bolo hlavne to, že pracovníci daných staníc neboli dostatočne školení, a tak prichádzalo k množstvu nezhodám a komplikáciám. Dokonca v určitých prípadoch musela byť k dispozícií armáda a policajné zložky. Tieto výmenné stanice sa zriaďovali na rôznych miestach. Najčastejšie to bolo pri pobočkách Československej Národnej Banky, tiež pri Pošte, ale aj pri väčších priemyselných komplexoch.

Autor: Michal Petríček